Vitajte na stránke kolarovomaraton.wbl.sk v sekcii O nás písali - Rólunk írták

Úpravu tohto bloku zahájite dvojklikom...

http://www.marathon4you.de/laufberichte/sport/kolrovsk-marathon-fruehlingsgefuehle-im-winter/3547

Nach meiner Teilnahme an der von Sigrid Eichner und dem 100 MC DEU veranstalteten Brockenlaufserie am Prenzlauerberg in Berlin vom 27.-30.12.2017, die ich als Gesamtzweiter aus allen vier Bewerben beende, habe ich mir nach insgesamt 53 Marathons in 2017 über Silvester die regenerative Pause mit einem Abstecher in meine Haustherme Bad Blumau verdient.

Aber lang halte ich es nicht aus, untätig zu sein – der Neujahrsmarathon in Zürich ist schon vorbei, so bieten sich am Heiligen Dreikönigstag Crevalcore bei Bologna und Kolárovo südlich von Bratislava an, das von Wien aus nur ca. 200 km entfernt ist. Ein kurzes E-Mail an Zoltan Zselyi vom Maraton Klub Kolárovo genügt und ich werde in die Liste der registrierten Teilnehmer aufgenommen.

Bis 1948 hieß die ca. 10.000 Einwohner umfassende Stadt, die zum Verwaltungssprengel von Komárno gehört, Gúta. Heute leben dort mehrheitlich Ungarn, die 80 % von Kolárovo ausmachen – die slowakischen Orte im Umland haben daher auch eine ungarische Bezeichnung.

Letztes Jahr hatte es beim Marathon minus 14 Grad, Schnee und starken Nordostwind – die Bedingungen waren eigentlich extrem schwierig. So habe ich mir eine schwere Erkältung zugezogen und nach dem Marathon gut drei Wochen meine entzündeten Bronchien behandeln müssen. Der Wetterbericht für den 6. Januar 2018 verspricht Plusgrade fast im zweistelligen Bereich.

Tagwache in Wien ist für mich um 6 Uhr, eine halbe Stunde später fahre ich los. Für die 89 km von Bratislava nach Kolárovo benötige ich wegen der vielen Tempobeschränkungen bei der Stadtdurchfahrt und den engen Landstraßen bei schlechter Sicht wegen der tiefstehenden Wintersonne mehr als eine Stunde, sodass ich erst gegen 9 Uhr beim Gemeindeamt (Dom Kultury) in Gúta oder wie die Stadt heute benannt ist – Kolárovo – ankomme.

© marathon4you.de

21 Bilder

Der Andrang zum Lauf ist heute im Vergleich zu den Jahren davor – zweimal war ich schon hier – so groß wie nie, das schöne Winterwetter ohne Schnee macht Freude auf den ersten Marathon im neuen Jahr. Ich bin registriert, die 10 Euro habe ich rechtzeitig per Banktransfer überwiesen. Die  über den Schulter- und Brustbereich anzulegende Startnummer aus Stoff mit Bändern zum seitlichen Zusammenknoten, die so meine zugeteilte Nummer 29 von vorne und hinten erkennen lässt, hat die Grundfarbe Gelb – die Halbmarathonläufer bekommen eine orange unterlegte. Im Gemeindesaal stehen schon die Pokale für die späteren Sieger und hinter einer Absperrung sind die per Gutscheinbon zu konsumierenden Essenvorräte – Würstchen, Senftuben, Brotwecken, Cola und Bierdosen  – noch in Schachteln verpackt, sichtbar.  

Und alle sind wieder hier – Simon Alexander aus Žilina, slowakischer Rekordsammler mit über 950 Marathons – davon allerdings viele auf seiner Hausstrecke und im kleinsten Kreis durchgeführt,  der blinde Peter Lecký, der von seinem Laufpartner Tomáš Krč geführt wird, Vladimír Kovalčík aus Trenčín, Jahrgang 1951 und pfeilschnell, schließlich auch wieder Eva Seidlová, die heuer 70 wird und leichtfüßig Marathonzeiten sehr knapp um 4 h hinknallt. Man kennt mich mittlerweile auch in der slowakischen Läufercommunity – der heutige Marathon hier wird mein insgesamt 30. Lauf über die 42,195 km in der Slowakei werden. Bei einer sehr entgegenkommenden Öffnungszeit von 6 Stunden – ich denke an Bratislava, wo ich vor zwei Jahren herausgefischt wurde wegen geringfügiger Zeitüberschreitung nach 33 km – kann hier nichts schiefgehen.

Der Start- und Zielbereich ist ca. 100 m vom Gemeindeamt entfernt, nahe dem örtlichen Postamt, das heute an diesem streng kirchlichen Feiertag wie alle Geschäfte in der Slowakei – auch die großen Einkaufszentren – geschlossen ist. Die tiefstehende Sonne erschwert das Fotografieren. Aber die Minusgrade fehlen uns Läufern heute überhaupt nicht, selbst meine drei Lagen hätte ich mir wie die Handschuhe sparen können.

© marathon4you.de

20 Bilder

Um 10 Uhr wird der Start auf Slowakisch durch Herunterzählen verkündet, ich begebe mich nach ca. 30 Sekunden von der Seite ins davonstürmende Teilnehmerfeld. In einer langgezogenen zweifachen Schleife, die in alle vier Himmelsrichtungen verläuft, von Südost nach Westen, wieder südöstlich und dann nach Norden weiter, geht es im für mich schnellen Tempo unter 6 min/km durch die Stadt. Ich stelle fest, dass ich mich inzwischen ziemlich weit am Ende des Feldes befinde, als ich mich nach gelben Startnummern umsehe. Nur eine Handvoll „langsame“  Marathonis sind noch hinter mir, dafür aber deutlich mehr mit orangen Startnummern.

Die erste Labe befindet sich noch im Stadtgebiet. Ich bin nun schon die längste Zeit einmal vor, dann wieder hinter der Kollegin mit der Nummer 92 gelaufen. Bei einem Trinkstopp an der ersten Labe nach 5 km nicken wir uns zu. Eva ist im nahen Ungarn zu Hause und sagt mir, dass kein Marathon preislich so günstig zu bekommen sei wie eben hier in Kolárovo. Diese Einschätzung mag zutreffen, ist aber für mich kein Motiv teilzunehmen, vielmehr die kurze Anfahrtszeit und der Samstag als Marathontag, der mir einen „freien“ Sonntag ermöglicht.

Wir laufen nun in nordöstliche Richtung stadtauswärts, manchmal kommt ein Auto nach. So schön wie heute war das Wetter hier am Heiligen Dreikönigstag noch nie, daher wird dieser Marathon für mich zum Erlebnis und die Möglichkeit bieten, einen weiten Blick bei Sonnenschein in die Landschaft zu werfen. Wir erreichen die Brücke über den Fluss Waag, der mit ca. 400 km nach Donau und Theiß der längste Fluss des Karpatenbeckens ist und bei Komárno in die Donau mündet. Der Marathonkurs wird nun einige Kilometer in südliche Richtung am Damm entlang führen.

© marathon4you.de

24 Bilder

Die Nummer 15, ein etwas korpulenter junger Mann, kämpft sich heran, eine junge Läuferin mit Startnummer 30 überholt uns drei, Eva mit 92 ist neben mir. Die Geräusche einer Kutsche mit einem Doppelgespann, die beim Brückenanstieg den Läufern den Vortritt ließ, werden lauter – die fünf Ausflügler lachen laut und glücklich, als die Läuferinnen und Läufer ihnen Vorfahrt gewähren und nach rechts am Dammweg ausweichen, dessen Asphalt durch die Witterung und die Jahreszeiten stark in Mitleidenschaft gezogen und inzwischen brüchig geworden ist. Ich bekomme auf solchen unebenen Stellen Schmerzen im rechten Vorfuß und versuche daher auf der weicheren Grasnarbe zu laufen.

Wir erreichen die 10 km-Labestation, es gibt warmen Tee, Cola, Mineralwasser, auch Schokostücke und Kekse. Eva versucht davonzueilen, ich hole sie wieder ein. Doch ich merke, dass für mich ein reines Sechsertempo heute zu hoch sein wird. Sie meint noch, dass bei der Wende nach ca. 23,5 km der Rückweg wegen des Gefälles, auf dem wir nach Süden laufen, etwas schwieriger werden wird, aber ich würde das schon selbst merken. Inzwischen kommen uns die schnellen Halbmarathonläuferinnen und -läufer entgegen, die irgendwo da vorne umgedreht haben. Die Sonne steht tief, im Gegenlicht sind die Konturen kaum erkennbar.

Während der Kollege mit der Nummer 15 nun beim Wechsel zurückfällt und Eva mir entflieht und dabei ihren Vorsprung ausbaut, nähern sich von hinten zwei weitere Läufer mit gelben Nummern. Jetzt, wo die Orangen schon am Rückweg sind, kommen von hinten kaum mehr Marathonläufer nach. Ich denke, dass es auch dieses Jahr wieder knapp werden wird, den letzten Platz am Ende an andere abzutreten. Mit Tomáš aus Prag komme ich kurz ins Gespräch, er trägt eine Trailausrüstung und hält seine Kräfte kontrolliert zurück. Meine Garmin zeigt 1:35 h nach 15 km an, das passt soweit, die Halbmarathondistanz sollte ich unter 2:20 schaffen. Ich lege zu, Tomáš fällt zurück.

Bestimmte Areale hier im Umland sind Naturschutzgebiet mit Auwäldern, wo viele seltene Vögel nisten und Moraste ein Ökosystem bilden. Das Gemeindewappen, das einer Trauerweide gleichkommt,  geht auf den Maler Árpád Feszty (1856-1914) zurück, das „die Hereinkunft der Ungarn“ darstellen soll. Noch bevor ich die nächste Labestelle erreicht habe, wo auch der Wechsel der Staffelläufer erfolgt ist, kommen mir die superschnellen Marathonis, die nun bereits gut 6 Kilometer vorne liegen, entgegen. Jetzt heißt die Devise, knipsbereit zu sein – wäre da nicht das Gegenlicht …..

Auf den folgenden Kilometern sehe ich fast alle Läuferinnen und Läufer auf mich zukommen, bei ca. 100 Startern sind das an die 90, die vor mir liegen. Beim 20 km-Punkt stürmt Peter Lecký, geführt von Tomáš Krč, heran – wenn die beiden so schnell weiterlaufen, dann ist für sie eine Zeit deutlich unter 4 h möglich.

In mehreren langgezogenen Richtungswechseln führt der ebene Marathonkurs auf einer Asphaltstraße entlang einer kultivierten Agrarlandschaft mit teilweise brach liegenden, umgepflügten Äckern sowie vorbei an Feldern mit aufgegangener Wintersaat. Wenn einer in Form ist, könnte er heute eine gute Laufzeit schaffen – fast 10 Grad Lufttemperatur, trocken, windstill, besser geht es ja gar nicht. Warum ist für mich nicht mehr drin? Weil mein Vorsatz für 2018 erneut nicht lautet, eine schnelle Zeit zu erzielen, sondern die Anzahl der Marathons und die Länderanzahl auszuweiten.

Eva Seidlová kommt mir in einer Kurve entgegen, wir klatschen ab, Alexander Simon folgt dicht hinter ihr. Die Wende bei 23,5 km ist in Sicht, hier wird die Zeit notiert, für mich 2:36 h. An der Labe verweile ich nur kurz, denn ich habe inzwischen doch einigen Rückstand, den ich spätestens bis zur 30 Km-Anzeige wettmachen möchte. Es beflügelt, wenn nun am Rückweg doch einige langsamere Läuferinnen und Läufer nachkommen. Überraschend ist aber, dass der Prager Tomáš, den ich wegen seines Trailrucksacks innerlich belächelt habe, nun zulegt und mich spielend überholt.

© marathon4you.de

26 Bilder

Wie schwierig war es hier im vorigen Jahr, der Wind war so stark, dass man kaum gehen konnte, geschweige denn laufen. Was das Wetter bei einem Marathon für eine Rolle spielt, werden heute wohl auch die Laufzeiten belegen. Bevor ich das Ortsgebiet von Vrbová nad Váhom sozusagen betrete, knipse ich die verwitterte Abbildung des Wappens, dessen Grün einen neuen Anstrich benötigen würde. An der Labe mische ich Tee, Cola und Wasser – ich habe es eilig, obwohl ich die 30 km-Marke mit 3:25 h erreicht habe.

Nach einer langgezogenen Kurve erblicke ich endlich wieder zwei Läufer in der Ferne vor mir. Der Rückweg geht kerzengerade nach Norden – und man merkt den leichten Anstieg, wie Eva es vorausgesagt hat. Ziel ist nun den 35 km-Punkt knapp über 4 h zu erreichen, Ansporn dafür bietet der vor mir liegende Läufer mit der Nummer 55, den ich knapp davor ein- und überhole. Die beiden voranliegenden dürften noch Reserven haben – zwar verweilen sie bei der letzten Labe vor dem kurzen Anstieg auf den Damm hinauf länger als erwartet, aber ich bin zu diesem Zeitpunkt 800 m entfernt.

Am rechten Anstieg hinauf zur Brücke über die Waag steht die 40 km-Anzeige. Meine Uhr zeigt 4:38 h an, die angestrebte Zeit sub 5 wird sich ausgehen. Im ersten Jahr habe ich mich hier verlaufen und bin eine Straße zu früh abgezweigt – der Verlust von gut 15 Minuten schmerzte. Der Streckenverlauf durch den Ort ist mir nun bekannt, mit 4:55 finishe ich den 8. Kolárovský Marathon. Leider sind die Medaillen wegen der vielen Nachmeldungen ausgegangenen – für das Finisherfoto borge ich mir eine aus, die für die Gruppe mit einem Behinderten im Rollstuhl reserviert wurde.

Nach dem Wechsel des Trikots begebe ich mich in den Saal, wo eine Jause zur Stärkung gegen Vorlage des Bons ausgegeben wird. Es gibt zwei kleine Portionen unterschiedlicher Würstchen, besonders jenes mit Paprikagewürz schmeckt echt delikat. Die Dose Bier nehme ich entgegen, warmer Tee wäre mir aber lieber gewesen. Gewonnen habe ich natürlich keinen Preis, denn gerade in der Slowakei, aber auch in Tschechien, Polen und Ungarn sind fast nur solche am Start eines Marathons, die ungeachtet ihres Alters schnell laufen können. Mit 4:55 bin ich Siebter und Vorletzter der Altersgruppe M61-99 (!) geworden. Der Erste der Seniorengruppe 61+, István Láng, hat den Marathon in 3:46 geschafft – ein Csárdás-Tänzchen mit müden Beinen für den flinken Ungarn!

Mehr zum Thema

Veranstalter-Website

Anstelle eines langen Fazits fällt mir ein, dass der Marathon in Kolárovo für Läuferinnen und Läufer, die im Umkreis von 200 km wohnen, eigentlich eine Einserbank sein sollte – wenn es ihnen wie mir ums Anschreiben geht. Bei streng winterlichen Verhältnissen mit Kälte und Wind wie bspw. im Jahr davor ist der Lauf durch eine ungeschützte offene Landschaft ohne Baumbestand entlang der Strecke eine echte Herausforderung – ungeachtet des einzigartig günstigen Startgeldes. Als Form der Erinnerung an die Veranstaltung wird eine herzeigbare Medaille an die Finisher ausgegeben, ein Shirt oder dergleichen wird nicht angeboten.

Siegerliste Herren:

1. Tibor Kováč (SVK) –  3:06:26
2. Rudolf Čumpelik (SVK) – 3:10:03
3. Zoltán Engelbvecht (HUN) – 3:16:25

Damenreihung:

1. Boglárka Vágó (HUN) – 3:09:36
2. Zsuzsanna Maráz (HUN) – 3:17:24
3. Renáta Pidl  (HUN) – 3:33:42

103 Finisher (83 Männer, 20 Frauen), zudem acht Viererstaffeln beim Marathon; 201 Finisher beim Halben (158 Männer, 43 Frauen)

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vilo Novák z Bratislavy - Vilo Novák Pozsonyból

8. Kolárovský „trojkráľový“ maratón a polmaratón

(Tento krát naozaj na „Tri krále“ a v perfektnom bežeckom počasí.)

( Kolárovo, sobota 6.1. 2018, 8:30)

Tak a sme tu, teda na mieste konania tohto bohumilého (už možno povedať tradičného) športovo - spoločenského podujatia. Kto je to my? Celkom zaujímavá zostava: za volantom Jano Štekauer, vedľa neho na prednom sedadle ja, Vilo Novák a vzadu je uložený Paľo Hajdúk, môj najčastejší spoločník na pretekoch, pretože ostatní z neformálneho oddielu Železná studnička sa objavujú na pretekoch  čoraz menej, ešte šťastie, že Paľa baví takto tráviť čas. Zaujímavý prípad je Jano. Ten si vyberá preteky podľa kľúča, ktorý nie som schopný dešifrovať. Ale do Kolárova sa mu ísť neťaží. Aspoň je veselšie, samému by sa mi tam ísť veru nechcelo.

Cesta do Kolárova ubehla rýchlo, Jano to má „v rukách“; išli sme po ceste, ktorú som ani na automape nenašiel, ale  v Googli ju poznajú a ona naozaj existuje. Viezli sme sa cez Šamorín, Okoč, Bodzianske Lúky až hen do Kolárova (alias Gúty). Trvalo nám to z Dolných Honov asi 1:15, takže sme tu a máme dostatok času na všetko, čo s prípravou na beh súvisí. Zaparkovali sme pred Kultúrnym domom; registrácia prebehla rýchlo. Čosi sme podpísali (asi to, že ak na tomto podujatí zahynieme, tak budeme za to zodpovední my sami), dostali sme lístok na obed, no a samozrejme štartovné číslo; moje malo číslo 17 na oranžovom podklade. Tento rok majú čísla nové; takéto nemám rád. Navliekajú sa cez hlavu a majú predný aj zadný diel. Treba ich dobre zviazať pod pazuchou a prišpendliť na pleciach, ináč sa skĺzavajú a znepríjemňujú bežcovi život. A látka s číslom je hrubá; funguje ako dodatočné „tričko“ a windstoperka. V tomto teple (má byť viac ako 10 °C) nič moc. Preto vidieť rôzne modifikácie jeho umiestnenia na tele; na trenírkach, na boku, zložené, aby ono tvorilo len jednu plochu a nezavadzalo...

Poďme do športovej haly, radí Jano, tam sa po preteku osprchujeme a je tam aj viac miesta. A načo, vravím. Prezliecť sa môžeme aj v „kulturáku“ a ja si umyjem len tvár a doma to dokončím. No dobre, súhlasím, poďme, času máme aj tak dosť. Už neviem v ktorom roku – spomína Jano - bol cieľ v miestnosti pri športovej hale; vbiehalo sa cez úzku bráničku do miestnosti, kde ti stopli čas; keby sa chceli bežci predbiehať pred cieľom, jednoducho nemajú kde.  A v tej miestnosti bola hneď aj klobása; spomína nostalgicky Paľo, zaťažený na stravu všetkého druhu a na klobásy vari najviac...Pozri sa, cez túto bráničku (bola zamknutá reťazou) sa vbiehalo a po tej rampe vybiehalo...

Vchádzame do športovej haly (vraj Városi sportcsarnok, znie text po maďarsky, správne umiestnený pod slovenským nápisom), nikde nikoho, tak sa usadíme a prezliekame...

Na Tri Krále, 9:40

Vybiehame von aj s batohmi, ktoré si uložíme v aute. Obzeráme, čo za kanón nás dnes vyženie na trať. Zdá sa, že už je to štandard, 122 mm húfnica vz. 38, tak ako vlani. Okolo sa motajú kanonieri v nemeckej uniforme, kanón nabitý...

Sú veci, ktoré sú pre maratónca (aj pre polmaratónca) dôležité, ale dejú sa za zatvorenými dverami (spravidla na WC). Základnou vecou, ktorú sa snaží maratónec ráno pred maratónom  urobiť, je „vyložiť“ sa. Aby sa to podarilo, tak sa večer pred maratónom konzumuje ľahko stráviteľná strava, predovšetkým cestoviny, aby sa to do rána metabolizovalo a opustilo telo. Samozrejme, nemalo by to byť ovocie, lebo to sa metabolizuje až prirýchlo a obsahuje málo energie, ale uhľohydráty sú fajn. Niekedy to však nefunguje. Postihlo to aj mňa, nadúva ma, nadúva, ale vytlačiť obsah hrubého čreva sa mi nedarilo. Už doma, pred odchodom som sa snažil čosi s tým urobiť, ale bez úspechu. Ale teraz mám ešte 15 minút času a pokúsim sa o niečo v miestnom WC, aby som sa zbavil tlakov v zažívacom trakte a predišiel hanebnému pos...na trati. Úspešnosť pokusu bola minimálna, takže som si odtrhol kus toaletného papiera, strčil ho za tričko, aby som v núdzi najvyššej odbehol kamsi do bezlistých kríkov aspoň s minimálnou výbavou. A nadúva ma a nadúva... Uvidíme. O týchto veciach sa spravidla nepíše, lebo je to vraj „negustiozne“, ale medzi maratóncami je táto téma často predmetom diskusií, kto kde a koľko času strávil na onom mieste, čo sa podarilo a čo nie. Nakoniec o tom svedčia dlhé rady na WC pred pretekmi.

Pred štartom (rajt)

sa už zhlukujú davy národa bežeckého oboch pohlaví a veku, prevládajú muži a polmaratónci. Je nás nebývale veľa. Viacerí majú na tričkách pripnuté papierové čísla. Čo sa deje, vypytujem sa, čo sú to za bežci ?  To sú tí, čo sa prihlásili až v mieste štartu, takže pre nich nemali pripravené štartovné čísla, znie odpoveď. Nečudo. Vlani tu bola príšerná zima (-13 °C), ale predpoveď počasia na dnes je povzbudivá, tak sa viacerí rozhodli stráviť sviatok v prírode. Známych je tu hodne; vítame sa s Evou Seidlovou (tento krát bez Tibora, vraj je prechladnutý), s Yvetou Kamenskou (samozrejme  obklopenú mládencami), aj so Šaňom Simonom, len z Bratislavy je nás tu nejako pomenej. My traja sme pokope, skúsime sa držať  (aspoň na začiatku) spolu a potom sa uvidí... Počasie je skvelé; vari aj 10 °C, vykúka slniečko. Som oblečený dobre ? Mám na sebe tenké polypropylénove tričko s krátkymi rukávmi, na tom tenké tričko s dlhými rukávmi, rukavice, čelenku a tenké elasťáky. Radšej nech je teplejšie, ako chladnejšie, myslím si, od tepla ešte nikto neprechladol...

Začína sa pred štartovné odpočítavanie: desať, deväť (kričí do mikrofónu jeden z usporiadateľov), až nakoniec sa dopracuje k jedna, štart! Asi sekundu po štarte zaznie „delová rána“, bummm...a vyhnala nás na ulicu. Je to ako vždy; vpredu sú tí pomalší a cez nich sa prepracovávajú tí rýchlejší. To však na dlhších tratiach až tak nevadí, poradie sa správne nastaví počas niekoľkých kilometrov (to nie je ako na pretekoch Devín – Bratislava, kde postavenie na štarte je podstatné, ale (profesionálni) usporiadatelia nechcú pochopiť, že ten štart treba organizovať ináč, po vlnách).

Prebieha to poštartovné predbiehanie, obiehanie, skrátka hľadanie si svojho miesta v pelotóne. Tento rok je nás tu hodne: 64 maratóncov (z toho 20 dám) ((celkom 107 maratóncov - opr. Zolo Zsélyi)) a 203  polmaratóncov (44 dám); nič však netrvá dlho a asi po dvoch kilometroch je to „utrasené“. Spočiatku bežím s Janom Štekauerom; ten ma však posiela dopredu: len bež, si rýchlejší. Kde je Palo ? Teda dobre, nastavujem si tempo, ktoré by som mohol trvalo udržať a s povzdychom sa posúvam vpred. V tom je celý vtip dlhých tratí: správne si nastaviť také tempo, ktoré vydržím. Lenže... to závisí od viacerých faktorov: formy, trénovanosti, počasia; takže buď múdry. To „moje“ by malo byť približne 4:50 na kilometer, teda asi 24:00 na päť kilometrov. Na „päťke“ uvidím, ako som ho nastavil. Chvíľu debatujem s Petrom Hodossym; už má kúpené letenky do Skt. Peterburgu (toho ruského) na maratón; aj mu trošku závidím. Peter sa počas diskusie prispôsobuje môjmu tempu. Počuj Peter to je na teba prirýchle, bežíš predsa maratón; toto je rozbehnuté asi na 3:30, to je nad tvoje možnosti, bež si radšej svoje. Tak dobre;  pomaličky zmierňuje tempo na to svoje, správne.

Už sme sa trošku roztiahli, bežať sa dá voľne; povrch tvorí hrubozrnný asfalt, nie je to najpríjemnejší povrch, noha na ňom nie je stabilná, ale čo narobíš. Pozerám sa pred seba, hlavne dámy poskytujú zaujímavé výhľady. Zaujala ma jedna mladá, ale celkom okrúhla dáma so štartovným číslom 36. Hneď po štarte išla dopredu; mám ju stále v zornom poli, ale stále sa posúva dopredu. Hm, dievča, robíš chybu. Ty so svojou (ináč dobre formovanou, ale nie veľmi štíhlou) postavou zrejme dnes zaplačeš, to nemôžeš udržať, myslím si. Som zvedavý, ako dopadneš. Totiž oná dievčina má žlté maratónske číslo, v tom je celý vtip. Nakoniec mi zmizla zo zorného poľa. Po ukončení maratónu som si našiel onú dievčinu na webe. To je teda prekvapenie: Nagy Tünde (po slovensky to znamená víla) z Maďarska dobehla maratón v čase 3:34:04 a bola tretia v F35 ! Klobúk dolu! Je síce pravda, že v druhej polovici trošku spomalila, ale aj tak je to skvelý výsledok. Niekedy zdanie klame a aj „macatejšie“ dievky dokážu zázraky. A čo, keby mala o päť kíl menej ?

Žltá tabuľka na pravej strane cesty, ešte stále v intravilánemesta Kolárova označuje

Piaty kilometer:

Čas 23:42 je pre mňa dobrý, tempo správne, nič ma nebolí. Motáme sa hore – dolu po dedine (alebo meste ?), nemám ani poňatia kde sme. Viem však, že asi na siedmom kilometri by sme mali vybiehať na most cez Váh a potom pokračovať po ľavostrannej hrádzi smerom na juh. Konečne sme vybehli na hlavnú cestu smerom na Nové Zámky; je to úplne iné behanie; cesta je hladká, beží sa rýchlejšie a príjemnejšie, aj keď  bežíme do kopca. A to je pre mňa trošku problém: hore kopcom je to trošku pomalšie, ako u spolubežiacich, ale po prebehnutí mostu  počas klesania sa to zrovná.

Hrádza. Nie veľmi obľúbená časť trate, pretože jej povrch tvorí hrboľatý betón prikrášlený výtlkmi naplnenými vodou. Preskakujeme jamy a kaluže a nebežíme rytmicky. Majú to však všetci rovnaké, treba vydržať asi tých 1,5 kilometra, potom zbehneme pod hrádzu ; tam by to malo byť o čosi lepšie, aj keď ani to nie je žiadny zázrak: je to hrubozrnný, zvetraný asfalt. Fakt je, že tu sa rekordy lámať nedajú, ale o to tu ani nejde. Pod hrádzou je občerstvovačka s teplým ba dokonca sladkým čajom; glg si rozhodne dám. A poďme ďalej. Niekde vpredu, tak do kilometra by mala byť méta desiatich kilometrov, žmúrim proti nízko nad obzorom uloženému slniečku; zatiaľ nič nevidieť.

Stále cítim tlak v brušnej dutine, preboha snáď sa nepo...Čo robiť ? Odbehnúť kamsi za hrádzu, alebo sa snažiť  to udržať v sebe a dúfať, že sa nič zlého nestane ? Nejde len o stratu času (je to možno pár minút), ale je tu riziko dôsledkov trenia istých častí tela na pohyb po onom úkone. Nie, kým to nie je kritické, nikam neodbehnem; aj keď bežať s týmto pocitom nie je príjemné...

V diaľke vidieť čosi ako žltú tabuľku: to by mohla byť oná „desiatka“. Približuje sa pomaličky a veru je na nej napísané číslo 10.

10km: 48:22

Teda posledných „päť“ za 24:39. Stále v norme, len to udržať. Vietor je slabý, po otočke bude fúkať proti smeru pohybu, bude to teda „head wind“, ako vravia Angličania, ale nič hrozného. Obrátka je  na kilometri 13,6; za chvíľu by sme mali stretať vracajúcich sa bežcov. Naľavo míňame Starú Gútu, čo je malá osada pod ľavobrežnou vážskou hrádzou. Stojí tu niekoľko ľudí a povzbudzujú nás; dobre nám to padne, vylúdime aj nejaký úsmev. Úsmev vyvolávajú najmä dve zánovné kreslá, zrovnané na trávniku vedľa cesty. Že by boli určené na oddych pre maratóncov ? Možno, ale až pri spiatočnej ceste, ešte sa udržíme na nohách.

V protismere prefrčí vracajúci sa polmaratónec; pred druhým v poradí má veľký náskok, je to niekoľko stoviek metrov; do cieľa mu chýba viac ako 6 kilometrov. Preboha, to som na tom tak zle? Veď má na mňa náskok vari tri kilometre! Mám pocit, že bežím svižne; na čas okolo 1:45. V akom čase dobehne tento borec ? (Víťaz Miro Ilavský z Dubnice svoj náskok pred Budapešťanom Gergely Türeiom ešte zvýšil a zvíťazil s náskokom viac ako 4 minúty v dobrom čase 1:14:10.) Po chvíli sa s vracajúcimi polmaratóncami roztrhlo vrece, s malými odstupmi tvoria nepretržitú reťaz bežcov, no čo narobíš, roky nezastavíš; ešte že sa môj spôsob pohybu dá nazvať behom, a mám z neho dobrý pocit, aj keď som čím ďalej pomalší...

Forduló,

zakričal na mňa usporiadateľ v žltej veste. Že to znamená obrátku, som vedel z predminuloročného maratónu a tak som sa otočil a už radostnejšie som nabral smer  Kolárovo. Tak a už to máme do cieľa asi len 8 kilometrov. Bežci, ktorých stretávam sú za mnou, na to sa už lepšie pozerá. Nepretržitá reťaz pol a maratóncov sa sunie v protismere. Takže predsa nie som na tom až tak zle, všetci polmaratónci bežiaci v protismere sú na tom ešte horšie ako ja. Neplatí to o maratóncoch, to je o niečom inom... kývame si, majú to do obrátky ešte ďaleko. Pozdravím Jana (má na mňa stratu menej ako kilometer) a až za ním beží s kyslým úsmevom Paľo Hajdúk. Beží dosť ťažko; sú to natiahnuté slabiny ? Prekvapuje ma koľko (hlavne) polmaratóncov sa sunie v protismere. Mnohí majú na mňa (som asi na 16. kilometri a to nie som žiadny rýchlik) stratu viac ako 6 kilometrov ! Tí zažijú ťažké časy kým prídu ku klobáse v Céli...

Potím sa priam hrozne; predsa by mi stačilo jedno tričko, lenže je začiatok januára, treba byť opatrný (aspoň som si to myslel). Keď k tomu pridáme skoro neoddolateľnú túžbu „odskočiť“ si, je jasné, že ten beh mi dal zabrať. Pred výbehom na hrádzu ešte glg čaju a pohľadom priťahujem hlavnú cestu po ktorej sa pohybujú autá a ktorá vedie na most (alebo z mosta) cez Váh. Nebeží sa mi zle; pravda je, že nebežím s maximálnym úsilím, ale snažím sa aspoň udržať tempo. Pár roztrúsených postáv vpredu sa mi vzďaľuje, autá mi hučia okolo uší, ten výbeh na most je nejaký dlhý, ale už je to menej ako tri kilometre. Nakoniec „polka“ je trať ktorá sa spravidla dá zabehnúť aj s prstom v...; samozrejme, záleží akým tempom. Zbeh z mosta, potom doprava po zdanlivo nekonečnej ulici smerom ku kostolu.

Cieľ – Cél

nad bránou do areálu znamená vytúžený koniec pretekov. Stlačím stopky, na krk mi navlečú účastnícku medailu, teplý čaj a okamžite sa poberám do „kulturáku“, aby som sa zbavil toho, s čím som sa až sem terigal skoro dve hodiny. Ešte pohľad na stopky: ukazujú 1:43:08; celkom dobré, som spokojný. V posledných polmaratónoch je to skoro vždy rovnaké: 1:43 a čosi... Ale teraz poďme na WC. Chvála Bohu je voľné. Z neho vychádzam ako úplne iný človek, ľahší a veselší...

Pretože batožinu mám schovanú v aute, vraciam sa do priestoru štartu a cieľ počkať Jana. Húfnica je už preč, s hrčou papierov kráča pani Katka, riaditeľka tohto podujatia a šikovná manželka Zola Szélyho, ktorý dnes beží maratón. Tak čo, je Zoli už doma, vyrývam. Ale kdeže, ten beží. Nebojte sa, neodbehne, kde by našiel takú šikovnú dievčinu ako ste vy ?

A už je tu Jano. Vilo už ťa hľadám. Však si ma našiel. Poďme si vybrať veci z auta, chcem sa umyť. Kde je Paľo? Beží pomaly, ešte mu to chvíľu potrvá, vraví Jano.

Dekorovanie (lepšie „bedňovanie“) polmaratóncov

malo začať o 12:30, ale natiahlo sa to asi o pol hodiny. To som už vedel, ako som dopadol, lebo na chodbe boli vyvesené výsledky. Skončil som na 3. mieste v M61 časom o 4 sekundy lepším, ako som si svojpomocne nameral (1:43:04). Takže sa mi ujde niečo z oných pohárov a vín rozložených na stole v tanečnej sále. Sedíme za stolom všetci traja a kŕmime sa polovicou klobásy a jaternice, lekvárová buchta k tomu. Minule sme mali klobásu celú, ale dnes je tu veľa ľudí, ktorí sa prihlásili neskoro a tak nám klobásy skrátili, aby sa všetkým ušlo, smutne konštatuje Paľo. Asi je to tak.

Takže pani Katka (spolu s primátorom) dekorujú víťazov, ale nedarí sa im, lebo mikrofón nefunguje. Takže Katka používa svoj (krikom na Zoliho vytrénovaný) hlas a my naťahujeme uši, aby sme niečo počuli. Že medzi mužmi zvíťazil Miro Ilavský z Dubnice (1:14:10) už vieme. Nemajte obavy, nebudem tu opisovať výsledkovú listinu; ale v našej „najstaršej“ kategórii (M61) bol prvý M. Staňo z N. Bane, ročník 1956 (1:35:35), druhý bol (vlaňajší víťaz) Atilla Alasticz (1:40:06), z Györu, ročník 1950 a tretí som bol ja, Vilo Novák (1:43:04, 1942). Zaujímavé bolo, že sa ten prvý v M61 sa musel legitimovať, či je dosť „starý“. O chlp bol! Zo 159 mužov, len jeden nedobehol, pelotón zdobilo 44 dám. A čo moji spoločníci ? Jano to dal za 1:51:52 a Paľo za 2:01:56.

Maratón

U dám najmladších (a aj v kategórii žien) zvíťazila slečna so zaujimavym krstnym menom Boglárka a priezviskom Vago z Pešti (3:09:36); čas je to výborný. Zaujímavé je, že prvých 6 dám bolo označených ako HUN a až siedma, (najlepšia SVK) bola Evička Seidlová (4:04). U mužov to bolo predsa len veselšie; víťazom sa stal našinec Tibor Kováč (3:06:26).

Čo dodať na záver? Vari len poďakovať organizátorom za perfektnú prácu (fakt to nemalo chybu) a Pánu Bohu za počasie...

Bratislava, 8.1.2018   

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Filip Jánoš z Modry - Filip Jánoš Modráról

V piatok, 3. januára, som si v hmlistom počasí vybehol za slnkom – cez Tri Jazdce na Skalnatú. Zažil som krásne inverzné počasie a stádo muflónov, ale po návrate domov som si povedal, že by to moje behanie potrebovalo nejako oživiť. Spomenul som si, že Slavo Ružek ma nedávno volal do Kolárova na maratón a uvedomil som si, že ja, čo tu mudrujem o behaní, som ešte nikdy nezabehol klasický rovný asfaltový maratón. Keďže som na ceste doteraz zabehol najviac cca 22 kilometrov a neprevádzam žiadne špecifické tréningy matematického typu 4×200+300×300/2 – 1500 výklus atd’, dal som si celkom realistický cieľ zabehnúť ho… a najlepšie pod 3:15. V kombinácii s 26 kilometrami dva dni pred tým celkom slušný tréning.

V noci som toho moc nenaspal, ráno som zjedol  tri čokoládové muffiny a jeden chleba so šunkou, nedal som si kávu, ale pohár vody so semienkami chia. Na štarte som sa stretol s niekoľkými známymi a keď sa ma pýtali že čo a ako, odpovedal som, že neviem, lebo netuším, čo ma čaká. Lesky mi hovoril, že najťahšie to pre mňa bude hlavne psychicky a potom aby som to neprepálil. Zato húfnica to na štarte odpálila poriadne, aj kone čo bežali  pred nami čo to odpálili na zem a tak sme sa po dvojjazyčnom úvodnom prejave rozbehli v ústrety nekonečným rovinám.

Chvíľu sa držím v skupinke s Palim Jánošom, Imro Magyar okolo prebehne ako keby išiel desiatku a ja sa snažím bežať svoje preteky. Maratón je síce pre ultra bežcov príliš krátky, ale ja myslím na to, čo radí väčšina ultrabežcov – trpezlivosť je veľmi dôležitá. A viem, že Pali je na ceste oveľa rýchlejší ako ja (aj keď náhodou nemá svoj deň), preto sa ho (rozumne) nesnažím držať. Prvých 6 kilometrov sa motáme po Kolárove, hneď za mestom je most, čo znamená stúpanie a moje pretekárske inštinkty sa prebúdzajú ;) Pár sto metrov za mostom odbáčame na hrádzu s odporným hrubozrným betónom, na ktorom mám pocit, že sa každú chvíľu pošmyknem. Predbieham niekoľko fučiacich polmaratóncov a hovorím si, že s takým stupňom námahy by som neodbehol ani desiatku. Sústredím sa ale na prvý pevný bod, ktorý som si určil – polmaratónsku obrátku na cca trinástom kilometri. Tam sa začína solitérsky boj s vetrom, občas mám pocit, že stojím, ale telefón mi ukazuje, že výrazne nespomaľujem. Utrpenie mi “spríjemní” traktor, ktorý sa vybral z jedného dvora do druhého, aby som sa trocha nadýchal jeho splodín. Na cca 16-om kilometri opúšťame hrádzu a vietor mi chvíľu fúka do chrbta. Prebieham cez dedinu Vrbovany nad Váhom a z amplióna hrá psychadelické maďarské harmonikové blues. Asi tak nejako na mňa  pôsobí celá táto akcia. Zastavím sa na občerstvovačke, vypočujem si asi povzbudzujúce slová (v maďarčine) a bežím ďalej v ústrety samote. Za dedinou sa stočíme znova proti vetru k obrátke na 23 kilometri. Tu už začínam cítiť pokles energie, protivietor moc psychike nepomáha. Z letargie ma budia prví bežci v protismere, odhadujem, kde v tom poli bude otočka. Viem že polmaratón som zabehol okolo 1.30 a trocha sa obávam, či to nie je prirýchle. Snažím sa myslieť pozitívne a najmä na to, že po hrádzi, aj keď bude nekonečná, budem bežať s vetrom do chrbta. Vo Vrbovanoch sa nechám dobehnúť dvoma bežcami, nech sa trocha zveziem. Prehodím pár slov s prvým z nich, po maďarsky sa ma spýta, koľko mám rokov, lebo ten za nami je z jeho kategórie. Keď to povie po slovensky, odpovedám, že mňa sa nemusí obávať. Hrádza sa začína na tridsiatom kilometri. 12 do cieľa. Dlhých 12. Stále sa cítim dobre, utekám veteránovi, dobieha ma druhý, opäť konverzácia na tému koľko mám rokov a potom už len kukám do zeme a premýšľam, aké to bude na legendárnom tridsiatom piatom kilometri. V pohode, hovorím si, žiadna kríza, naopak, pred sebou vidím jedného “indiána”, ktorý miestami nielenže kráča, ale občas si aj postojí. Hrádza ale začína byť nejaká pridlhá, aj tie vlnky na ceste sú akési prudké. Ale stále si hovorím, že tempo 5 minút na kilometer musím udržať aj keby neviem čo. Neviem čo prišlo na 40-om kilometri. Cez celé Kolárovo tlačím pred sebou auto, možno aj tú húfnicu… neviem ako to robia  ultramaratónci s tou hlavou, ale nech som z nej signalizoval telu čokoľvek, vrátane sugescie, že telo je Usain Bolt, telo stále tlačí to auto. Nejako ho dotlačím do cieľa, ani  sa nevládzem tešiť a možno preto nie som zapísaný vo výsledkovej listine pod svojim menom ;)

Až v cieli som si uvedomil, že som mal v Endomondo nastavené auto-off a keďže som stál na občerstvovačkách, môj čas bol o pár minút horší ako mi ukazoval telefón. Oficiálne 3:11:51, celkovo 8. miesto a v kategórii 18-35 štvrté miesto. Ale o to vôbec nejde – okrem pár ľudí na špici, beháme všetci hlavne pre ten pocit, že sme dali zo seba všetko a že sme sa snažili urobiť všetko pre to, aby sme dopadli čo najlepšie. Nabudúce nebudem stáť na občerstvovačkách, dúfam že nebude taký hnusný protivietor, ktorý fúkal v tom nesprávnom smere cca 18 kilometrov, dám si aj zopár intervalov a témp v rámci tréningu a skúsim sa čo najviac priblížiť k trom hodinám. Takže dnes som prihlásil na Bratislavský maratón. Lebo bežať 42 kilometrov v tempe menej ako 4:30 na kilometer je celkom sranda.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Viliam Novák z Bratislavy - Viliam Novák Pozsonyból

2. Kolárovský trojkráľový maratón – 2.Gúta-i vízkerest maraton --6.1.2012
(Čujte, čujte, čo sa v tom Kolárove na Tri krále udialo...)

pre návrat na pôvodnú stránku klikni TU

Je piatok, 6. januára 2012, štátny to sviatok Troch kráľov. Traja maratónci, (Paľo Hajduk, Vilo Novák a Jožo Oborny z Bratislavy), sedia v aute pred Kolárovom, kam sa vybrali, aby si zabehli tento unikátny, ale pekný maratón. Prešli sme Dedinu mládeže, kde nebolo vidieť nielenže nejakého mládežníka, ale ani povestného rozprávkového vtáčika – letáčika...
Viete prečo ani toho vtáčika-letáčika nevidieť ? Je to preto, lebo hurikán nazvaný Andrea, ktorý to všetko roztočil v Karibiku, sekundárne spôsobil problémy aj v strednej Európe; odletelo pekných pár striech ba aj mne zhodilo niekoľko škridiel, našťastie nie na moju hlavu. Tak preto. Lebo v takomto hroznom (odborne búrlivom) vetre ani tie vtáčiky-letáčiky lietať nemôžu. Len okolo ciest sa v brázdach krčí niekoľko volaviek a v pote v zobáku sa pokúšajú nájsť svojho červíčka každodenného.
To zas bude dnes deň, myslím si pozerajúc ako silný severozápadný vietor ohýba kmene topoľov a až k zemi nakláňa rákosie v okolí cesty; sem –tam nárazy vetra zakývu autom. Predpovede síce boli jasné- silný až búrlivý vietor, ale dúfal som, že sa utíši. Kdeže, fúka ako divý.
Vchádzame do Kolárova, míňame onen dom, kde žije (a zbiera vojenský materiál) mne neznámy zberateľ, ktorý nás výstrelom z kanóna pošle za Váh. Takíto ľudia – z pohľadu niektorých možno podivíni- robia život (nielen sebe) zaujímavým. Vyleštená prúdová stíhačka Mig-15, sa týči nad ulicou, ba pribudla aj protilietadlová raketa (SA-25 Berkut) a je tu aj 30 mm dvojkanón PLDvK vz.53; reprezentujúci vývoj za Protektorátu. Ale čo nás zaujíma najviac, je 45 mm sovietsky PT kanón vz.42, ktorý pred oným domom zapriahnutý za modrým traktorom čaká na svoju chvíľu, aby bol odtiahnutý pred Mestský úrad a tam o 10:00 „dal ranu“ a poslal maratóncov do vetra...

Odštartované

Tak sme sa dočkali. Rana z dela, aj keď slabšia ako vlani nás pohla dopredu; (predsa len kaliber 45 mm v porovnaní s vlaňajším 57 mm je menší, delostrelec zrejme vzal do úvahy sťažnost viacerých borcov, ktorí sa sťažovali na silnú ranu; tým zdôvodňovali svoj slabší výkon). Odštartovalo 38 adeptov na maratón a dvadsať tých, čo si z neho chceli odbehnúť polovicu. Prekvapila ma početná účasť divákov, ktorí nešetrili potleskom (škoda, že to nebol potlesk na konci preteku). Pomaličky sa rozbiehame, ako by sa nám nechcelo do toho vetra. Zatiaľ je však pohoda. Teplota asi 2 –3 °C, sem – tam zafučí, ale nie je to nič nepríjemného, sme tu chránení hradbou domov (a možno vietor prestane, posmeľujeme sa). Chviľu bežím s Paľom, ale je to predsa len príliš pomalé; snažím sa nájsť svoje tempo, lenže to potrvá pár kilometrov, kým sa rozhýbem, lebo som sa vôbec nerozcvičil.

S vetrom

Tak konečne vybiehame z mesta; vpredu skôr tuším ako vidím Imra Maďara a pár chrtov; pred sebou zase Evu Seidlovú, ktorá mimochodm zháňala niekoho, kto vraj pôjde pomaly, poznám ja jej „pomalý“ beh ! Dotiahnem sa na ňu; pred ňou je nejaké dievča, myslím si – spod šatky na hlave tomu tvorovi trčí vrkoč. Čo to je za dievča,  pýtam sa Evy. To nie je dievča, to je chlap, volá sa Drago a je zo Srbska. Zo Srbska ? Kde sa tu do čerta vzal? A naozaj, je to chlap, uisťujem sa, keď ho predbieham; to sme už za mostom cez Váh a točíme sa doprava na korunu hrádze; po nej a popod ňu pobežíme (alebo pochodíme) až do Kavy, čiže dobrých 15 kilometrov. Nevyzerá to (zatiaľ) zle. Vietor v chrbte nás doslova tlačí dopredu, som však opatrný, idem klusom. Bežíme po suchom, hrubozrnnom rozpukanom asfalte; tiež by mohol byť hladší, myslím si. Menej skúsení (ale nie lepší ako ja) sa ženú dopredu, využívajúc „Boží pohon“ vetrom, ktorý máme v chrbte. Aj behom s vetrom sa dá unaviť, najmä, keď sa to v eufórii preženie. Asi 10 metrov pred sebou vidím Šaňa (prezidenta), má na sebe fialovú šušťákovú bundu. Pomaly ho dobieham; za občasnej konverzácie sme spolu dobehli až za Kavu, aspoň mi to ubehlo rýchlejšie.
Šaňo si vyzlieka bundu a uväzuje si ju okolo pása. Je teplo aj mne, bežíme predsa s vetrom, aspoň si rozopínam vindstoperku (dar od syna Broňa) a dávam dolu čiapku. Šaňo zatiaľ beží pohodlne a bez čiapky (na rozdiel odo mňa má husté vlasy), ja si z času na čas navlečiem na hlavu môj kulich.
V šatni sa veľa špekulovalo o tom, čo si obliecť. Silný vietor si vyžaduje niečo „neprefučného“, teda vindstoperku a pod ňu ešte dve vrstvy, z toho aspoň jedna vodoodpudivá na kožu (polypropylén alebo polyester) a potom zrejme nejakú bavlnu. Je však jasné, že „po vetre“ sa budeme potiť, s tým treba počítať. Tak som sa aj ja obliekol radšej teplejšie (2 tričká a vindstoperka) a v druhej polovici trate sa mi to vyplatilo.
„Nazdar chlapci“ zahlaholí zozadu bodrý hlások nádejného tatka Slava Gleska, ktorý sa na nás dotiahol a pridal sa k našej konverzácii. Doťahujeme sa na skupinu ôsmich koní, na ktorých sedia jazdci v nejakých staromaďarských úboroch; v rukách majú maďarskú, ale aj slovenskú vlajku, klušú vedľa nás. Podľa pôvodného plánu mali aspoň niektorí bežať s vedúcimi pretekármi až do cieľa, lenže to viete, ani kôň nevydrží to čo maratónec, takže z toho zišlo, otočili sa na polmaratóne; ale aj tak to bol pekný pohľad.
Slavo, ty sa s nami flákaš, máš na viac, vravím mu, choď si svoje. Áale čo, však vy ma dobehnete,vraví a pomaly sa jeho postava stráca v diaľke.
Zostali sme so Šaňom sami. Budeš piť ? Pýta sa ma Šaňo, tak choď doľava, kde je čaj. Zastavím (predsa sa neoblejem) a vypijem teplý a sladký čaj. Šaňo však beží dopredu a trvalo mi aspoň kilometer, aby som ho po asfalte dobehol.
Pozerám sa na okolie. Je to pekné, zelenohnedá krajina s holými konármi stromov vztýčenými k nebu, svieti slnko (mali sme si vziať krém na opaľovanie, vraví Šaňo), vpredu je niekoľko tmavých bodiek bežcov; pôda je tmavá, holá, len ozimná pšenica sa zelenie. Pátram očami vpredu; kde je tá potvorská Kava? Vidieť len holé stromy, žiadne domy.
Ale čosi sa tu zmenilo. Na tých niekoľkých domoch, ktoré sú poblíž cesty vedúcej pod ľavostrannou ochrannou hrádzou Váhu už nie je na tabuliach napísané „Vážska ulica“, ale sú tu tabule nové, ktoré hlásajú, že je to „Ulica vážskeho brehu“ („Vág rákpart“ zostal). Okrem toho, zmizla tabuľa (samozrejme dvojjazyčná) „Výroba náhrobných pomníkov“, ale dom zostal. Mne je to jasné, prečo: Počas minuloročného maratónu nikto neumrel, tak načo takýto podnik ? A ešte je tu ďalšia novinka: tentoraz sú na ceste zreteľne a žltou farbou označené kilometre, teda každý piaty, takže vieme ako bežíme: prvých 5 km to bolo za 24:45, a tretích päť za 25:45; tak je to správne, žiadny kvalt, treba si šetriť sily.

Proti vetru

No, konečne: pred nami je dedina Kava a odbočujeme doľava, o čom nás informuje papierová tabuľa so žltou šípkou a nápisom „Maratón“, ktorá je pripevnená na dopravnej značke. Odhadujem, že sme asi na 17 kilometri a pohoda sa zrejme skončila.
A naozaj; vietor fúka spredu zľava;  zaťahujem zips na vindstoperke; Šaňo si počas behu oblieka bundu a doťahujú sa na nás dvaja borci, jeden z nich je Dragan Zarija. Je jasné prečo, proti silnému vetru je treba bežať v skupine. Zatiaľ bežím vpredu ja a dúfam, že po nejakom čase ma niekto vystrieda; prebehneme dedinu a stále sa nikto nemá k činu. Ahoj Vilo, počujem zozadu ženský hlas. Kto to len môže byť? Neodpovedám, ten sprostý vietor mi pije krv, spomalili sme a nikto nechce ísť dopredu. Znova odbočka doľava; Vrbová nad Váhom 7 km, hlása smerovka. Tam ideme a ešte ďalej. Hrôza. Dvadsiaty kilometer. Konečne! Drago vybehol spoza mňa a ide dopredu. Pohodlne sa za neho vešiam. Bežiac za mnou, v závetrí sa mu to videlo byť pomalé, ale však počkaj, za chvíľu budeš tvrdý, myslím si. Takto by to malo fungovať. Kroky tých za mnou, sa pomaly strácajú. Teda ani Šaňo sa neudržal. Ja si bežím relatívne pohodlne schovaný za nepríliš robustným (skoro ako ja) Dragom. Ale pomáha to. Na tomto úseku bol vietor vari najsilnejší, Bežať tadeto sám je ťažké, preťažké. Striedam ho a tak sme sa dotiahli až na odbočku do Vrbovej.
Keď sme pri tom vetre: večer som sa pozeral na vebstránke SHMÚ na nejaké anemogramy (záznamy o rýchlosti vetra) a našiel som tam aj anemogram z Nitry (Janíkovce, letisko), čo je najbližšie k miestu doličnému. Priemerná rýchlosť vetra bola asi 16 m/sek, v nárazoch 22 m/sek. Mám dojem, že tu, počas behu medzi Kavou a odbočkou do Vrbovej, to bolo ešte horšie. Keď si to rozmeníme na drobné, tak rýchlosť bežca, ktorý to beží za 3 hodiny je asi 4 m/sekundu, ten „štvorhodinový“ to mastí rýchlosťou asi 2,6 m/sek . A porovnajte to s rýchlosťou vetra! Aj tá priemerná rýchlosť vetra je asi 6 krát väčšia ako rýchlosť toho  štvorhodinového chudáka vo vetre, ktorý počas maratónu vial- priemerne tých 50 km za hodinu.
Medzitým, ale dobiehame Slava Gleska, Veď som vám vravel, že ma dobehnete, kričí do vetra Slavo. Čo sa stalo? Ale mám hnačku a musel som ísť pod tamten mostík. Je to tak, všade rovina, sem- tam auto a Slavo je hanblivý. Ale chodí si a k nám sa nepridáva.
Po chvíli pred sebou vidím pochodovaťvysokého chlapa, tak asi šestdesiatnika. Zaujímavé na ňom je to, že ako jediný má trenírky, jasnomodré ako to nebo nad nami. Už v šatni sme sa viacerí divili; pre Boha, čo v tých trenírkach blbne, aj keď nohy znesú všeličo, pri teplote 3 °C a silnom vetre je to veľká strata energie nepokrytými nohami. Ukázalo sa, že je Zarija Milanovič, je tiež Srb, brebentil čosi s Dragom, nerozumel som im.
Pred odbočkou do Vrbovej sme narazili na tretieho z trojice Srbov, najskôr sa chytil (nás), potom tiež zaostal. (Nakoniec sa zrejme srbská menšina vzchopila, títo dvaja dobehli maratón okolo 4 hodín; pred tou Vrbovou, by som nebol dal za nich ani deravý groš).
Konečne, odbočka do Vrbovej a vietor je zboku, beží sa oveľa lepšie, ale už cítim únavu, no čo už, veď sme na trati viac ako dve hodiny a posledná „päťka“ bola za 30:25! Nečudo, protivietor, a to sme ešte vzorne spolupracovali. Teraz si už zase zase každý beží svoje.
Vo Vrbovej vyhráva rozhlas nejaké maďarské ľudovky; je silný vietor, dedina je ľudoprázdna až na pár zmrznutých občerstvovačov; dám si dúšok teplého čaju a tabletu hroznového cukru a rozbieham sa na ťažkých nohách ďalej.
To je teda dlhá dedina, kde je tá potvorská hrádza a za ňou 30. kilometer? Hrádzu vidím, ale nejako dlho mi to k nej trvá. Tak, konečne som tu, točím doprava, do protivetra. Znova ma dobieha Drago, skúšam sa za neho zavesiť, chvíľu za ním bežím, ale je mi jasné: toto je pre mňa prirýchle, musím bežať svoje. A bežím. Naklonený dopredu proti silnému a studenému vetru. Keď sa rýchlosť vetra občas zníži, ako by ma niekto sotil dopredu, ale znova fúkne a takmer sa zastavím.
Čo som nezostal doma, ja blbec...
Vraciame sa po ceste, po ktorej sme už raz bežali, ale opačne. To však bolo s vetrom, len tak sme leteli. Cesta vedie po päte hrádze, asi každý kilometer na hrádzu vedie rampa, aby sa na ňu dalo vyjsť autom; cesta pri prechode touto rampou o niekoľko metrov nastúpa a potom klesne. Pretože proti vetru som hore vybiehal len veľmi pomaly, tak som sa rozhodol hore stúpaním vykráčať a dolu už zase bežať, Stúpanie je dlhé asi 50 metrov, ale pomáha to hlavne psychicky, môžem sa tešiť na ďalšiu rampu...
Tak a je tu 35. kilometer, posledných 5 km bolo za 31:03 a celkovo to mám za 3:13. Pretože maratónske pravidlo rečie, že od 35 –42,2 kilometra to trvá asi 40 minút, teoreticky sa pod 4 hodiny dostať môžem, ale prakticky to možné nie je. Toto tempo asi neudržím. Ale aspoň sa pokúsim. Pred sebou v diaľke vidím dve bodky; jeden z nich je Drago, dozadu sa (pre istotu) nepozerám.
Pred Starou Gútou vybieham a vychádzam na hrádzu. Čaká ma posledných 5 kilometrov. Preboha, bežím presne v protivetre! Zisťujem, že chôdzou som rýchlejší ako behom! Kombinujem teda beh s chôdzou tak, že keď vietor zafúka silnejšie chodím, keď sa trošku utíši bežím. Táto hrozná rovinka je dlhá asi 1,5 km; vpredu vidím pohybujúce sa svetlé body; to sú autá na ceste k mostu, po ktorom prebehneme do Kolárova a potom nás čaká asi 2,5 km do cieľa. Je to po meste, tam by nemal byť silný vietor. Tá hrádza nemá konca – kraja. Ešte že mám dobré oblečenie, pochvaľujem si. Chladí to, ale nie je to kritické, vari neprechladnem.

Cez Váh a po meste

Konečne cesta 1. triedy, na ktorú sa pripájam asi 130 stupňovou zákrutou doľava. Chtiac – nechtiac vidím asi 200 metrov za sebou zástup asi 4-5 bežcov; nemuseli by ma predbehnúť, vravím si a skúšam sa rozbehnúť. Protivietor tu nie je, ide mi to celkom svižne; len tie sprosté autá sa motajú a nevidieť ich dobre, niektorí vodiči sú bezohľadní, treba si dať pozor. Škoda, že je tak málo času pozrieť si sútok malého Dunaja s Váhom, treba makať. Radšej sa neobzerám, skúšam držať tempo. To nemá konca toto Kolárovo, tie posledné kilometre sú nekonečné, ako všetci dobre vieme.
Vpredu vidieť zaparkované autá a tabuľku so šípkou doprava. Teraz sa obzriem; asi 100 metrov za sebou vidím niekoho v žltej veste. Tak ty ma už teraz nedobehneš, vravím si a pridávam. Konečne doľava za budovu a do cieľa. Zastavujem. Hore, hore, kričia na mňa. Aha, uvedomujem si, že cieľ je v miestnosti. Vybieham hore schodmi, potkýňam sa, padám na ruky, ale dvíham sa a vbieham medzi ľudí. Víta ma potlesk „dobehnuvších“.
Užívam si blažené pocity maratónca v cieli. Poznáte to, je to eufória. Vyhral si? pýtam sa Imra Maďara. Áno, vraví. Blahoželám. Drago je už tu; potrasieme si rukami; tak má vyzerať „internacionálna pomoc“.
Na svoj čas sa radšej nepozerám, Pod „štyri“ to nebude, ťahal som sa po tej hrádzi ako slimák. Postupne pribiehajú ďalší. Eva S., Šaňoprezident, Jožo Oborný a nakoniec aj Paľo Hajduk. Aký máš čas? Dal si to pod štyri ? Asi nie, vravím, neviem, lebo v cieli som zabudol stlačiť stopky. Však už sú vyvesené výsledky, tam na stene, za palacinkami. Idem. A divím sa: je tam čas 3:58:25 ! Tak sa to podarilo ? V takom psom počasí? Som naozaj spokojný a rád. Jediné, čo mi chýbalo, bolo pivo. Tie čaje a malinovky, to nie je to pravé. Boli veľmi dobré pečené ryby, klobásy, palacinky; ale ja by som si radšej dal (ako v tom filme Kurvahošigutntág) „guláš s pjetima knedlama a pívo“. Ale to len na margo.

Tak teda aké to bolo ?

Dobré a ešte raz dobré. A ťažké, preťažké. Ten nešťastný vietor nám fúkal do tváre v druhej polovici maratónu a to nemal. O to viac vyniká čas Imra Maďara 2:48, aj keď ho v druhej polovici trate mohutne doťahoval Gyula Kis z Budapešti; Imrov náskok na polmaratóne sa scvrkol z 3:22 minút na 1:10 v cieli! A u dám Kis Mirella (že by s Gyulom rodina ?) to bežala za skvelých 3:26 a hneď za ňou skončil „tlmačský zázrak“ Eva Seidlová za 4:03:12, no a tretia bola Etelka z Dunajskej stredy, ktorá sa tvárila nešťastne; namlsala sa dobrým časom v Košiciach; holt nie vždy je „posvícení“ utešujem ju. A na svoje si prišiel aj podporný tým Evin: Tibor Seidl zjedol Evinu porciu, lebo Eva skoro vôbec nejedáva... Ale vyčíta mi, že som ju v Kave ignoroval, keď na mňa volala. Nebol som si vtedy istý, že je to ona a okrem toho prehlasovala, že pobeží pomaly, tak tam vôbec nemala byť.
Dvaja maratónci vzdali. Nečudujem sa, nebolo to ľahké. Ale keď mi Drahoš vraví, že ho to vôbec nemrzí, tak mňa to mrzí...
Organizátori sa prekonali, všetko bežalo na výbornú. Ale keďže je to maratón trojkráľový, podľa mňa tu chýba tretí kráľ. Dvoch už majú: sú to Gejza Kele a Zolo Zsélyi.

Vilo Novák, Bratislava, 8.1.2012

Pozn organizátora /Zolo Zsélyi/: Maratónsky beh somnou organizovala moja manželka Katka.... Ďakujem Ti!

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Kis Gyula, magyar triatlonbajnok - Gyula Kis, majster republiky v triatlone

 Gútai vízkereszt maraton - Avagy maraton az orkánban.                                                  2012. január 6

1. Nem nyírom ki magam, csak edzés (ilyen nálam nincs, ha helyezésért futok  (: )
2. Fokozóra futni (orkán erejű szélben ilyen nincs…(: )
3. Szerettem volna 3 órán belül KÉNYELMESEN, nem erőlködve futni (na ez már kivitelezhetőbb volt).
4. Gyakorolni a frissítést.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Webová stránka bola vytvorená pomocou on-line webgenerátora WebĽahko.sk